Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

Blondínka a vlasy...

22. 11. 2013 20:08:00
Účesy, účesy, ach tie účesy... :-) Tak si nôtila Beáta Dubasová, východniarska to diva pred x rokmi, keď moja maličkosť bola ešte v hlboko pubertálnom veku... Niekedy si síce nie som istá, či mám už toto obdobie za sebou, ale o tom asi inokedy. Teraz dáme pojednanie o rôznych úpravách a podobách pokrývok hlavy...

Nepoznám vo svojom okolí ženu, ktorá by neriešila aspoň raz v živote svoj vlasový porast - dĺžku, farbu, štruktúru, kučeravosť, hustotu, hladkosť, kvalitu, kvantitu....

Čo sa týka mňa, dalo by sa povedať, že som špecialista na modifikácie účesov, nie vždy dobrovoľné a k lepšiemu, ale väčšinou dosť drastické. Mám chvalabohu to šťastie, že mi vlasy rastú veľmi rýchlo a z týchto zásahov sa spamätajú v relatívne krátkom čase.

Prvú výraznú zmenu účesu som si vychutnala už v detstve, v tretej triede základnej školy.

Moja mama chcela mať zo mňa plnohodnotné dievčatko, bohužiaľ, nedostala k tomu príležitosť. Jej snahy obliecť ma do sukničky a bielych pančušiek pravidelne stroskotávali na mojej vášni ku skokom do hŕby lístia, prípadne kolenačkové hranie so spolužiakmi o céčka. Príležitosť zababrať sa som si vždy našla. Keďže k dievčatku patria dlhé vlásky, moji rodičia sa rozhodli od cca 2 rokov veku ma nestrihať, takže vo veku 9 rokov, v už spomínanej tretej triede mali vcelku slušnú dĺžku. Mama sa pravidelne vyžívala v zapletaní rôznych vrkôčikov, ja som si z nich pravidelne vyrábala dredy, na hlave mi skrátka vadili, ale vždy sa to nejako podarilo rozčesať. Keď sa v škole vyskytli vši a všetky dievčatá trpeli predstavou, že by museli zhodiť svoje dlhovlasé hrivy, ja som každý deň s nádejou očakávala nález nejakej tej hnidy a návštevu kaderníčky, ktorá by ma trápenia na hlave zbavila. Bohužiaľ, neúspešne... Až raz nadišiel deň D......

Za dôb môjho detstva ešte neboli také vymoženosti ako dnes - Paintball a podobne, takže sme museli byť kreatívni a zbrane si vyrobiť svojpomocne. V čase, keď som sa neúspešne snažila zbaviť účesu Zlatovlásky frčali tzv. „Fľusačky“. Na výrobu tohto zázraku sa používali versatilky, automatické ceruzky, predchodkyne penteliek. Versatilka sa rozobrala a z kovovej rúrky vznikla hlaveň, cez ktorú sa dali „fľusať“ prevažne papierové guličky. Prečo prevažne? Pretože my, Husákove deti sme vynašli lepšie palivo a to žuvačky. Boli také žlté, plátkové. Bublinu ste z nich síce neurobili, ale lepili skvelo. V jedno krásne popoludnie sme v rámci mimoškolskej činnosti usporiadali prestrelku práve takýmito „patrónami“. Fľusali baby proti chalanom... Neviem, kto vyhral, čo ale viem určite je to, že keď som prišla domov, mama sa pokúšala asi hodinu mi z vlasov vyčesať pozostatky boja, potom ďalšiu polhodinku šťavnato nadávala a nakoniec chytila nožnice a skrátila mi vlasy na štýl zle vyspatého ježka... Keby som z tej doby mala fotky a prezentovala ich ako obrázok týraného dieťaťa, každý by mi uveril... Škoda, že sa moja vtedajšia podoba nedochovala...

Chvalabohu, pokrývka hlavy tento zásah prežila a už za pár mesiacov som bola znovu súca na denné svetlo.

Približne vo veku 14 rokov som pochopila, že vlasy sú dobré aj na iné veci, než na to, aby boli trpené na hlave a začala som sa o ne konečne starať. To znamenalo, že som ich prestala umývať mydlom, alebo brezovým, nanajvýš žihľavovým šampónom, prešla som na špeciálne roztoky a dokonca som objavila aj kondicionér. Približne o tri roky neskôr som zistila, že existujú farby na vlasy a zo špinavej blondínky sa stala čistá, teda platinová...

A tu začali moje zážitky s kaderníkmi. Mala som tú česť stretnúť sa s mnohými zástupcami tohto remesla, ale najviac mi utkvel jeden štvorpercentný, ktorý sa mi o vlasy staral po vysokej škole. Pamätám sa na jeho zbožné prečesávanie a priam alchymistické miešanie farieb, nechtiac som si vždy spomenula na holiča z Postřižin, prácu s vlasmi si doslova užíval.

Nikdy nezabudnem na jeho reakciu, keď som sa dostavila na farbenie po dvoch mesiacoch s cca 3 cm odrastami a bolo evidentné, že moje háro už potrebuje odborný zásah. Vtedy vždy teatrálne spľasol rukami a s tým svojim úžasným prízvukom predniesol:

„Ježišikriste, Vikúšik, čo to máš zasa na hlave za slamu? Už aj si sadkaj, nech s tým niečo urobíme...“. A potom som už len zavrela oči a nechala sa rozmaznávať...

Takto sme si nažívali nejaký čas, o moje vlásky sa staral vzorne, potom ale salón zavrel a odsťahoval sa za niečím lepším.

V tom čase som sa rozhodla zmeniť svoj stav zo slobodnej na vydatú a keďže Šani – tak sa môj kaderník volal už nebol k dispozícii, musela som nájsť niekoho, kto by ma na tento môj veľký deň náležite ustrojil. Našla som super kaderníčku, bola dokonca ochotná prísť ma upraviť domov tesne pred obradom, vymysleli sme skvelý účes, romantické kučeravé pramene, zapnuté do krásneho drdolu. Hlava ako na odovzdávanie Oscarov. Aby výtvor vydržal, nastriekala naň dve piksle laku na vlasy a takto vypeknenú ma vyslala k oltáru.

Úspešne som sa vydala, drdol vydržal aj divoké svadobné tance, ale problém nastal na hotelovej izbe, kam sme s čerstvým novomanželom dospeli nad ránom... Po vybratí všetkých sponiek a držiakov mi na hlave ostal útvar, ktorý mi doslova bránil prejsť rovno cez dvere. Černošská diva po preflámovanej noci šuvix... Vedela som, že to nerozčešem, takže som sa rozhodla lak z vlasov vymyť. Bohužiaľ, nepočítala som s tým, že o štvrtej ráno v hoteli nebude tiecť teplá voda...

Napriek tomu som to riskla a skúsila pretrpieť ľadovú sprchu... Urobila som maximum, ale vlasy ostávali v rovnakom stave, lak nie a nie sa vzdať. Keďže už som bola dosť unavená, vykašlala som sa na takú nepodstatnú vec ako bocianie hniezdo na hlave, ľahla som si k svojmu čerstvo zákonitému a zaspala tvrdým spánkom. Keď som sa ráno uvidela v zrkadle, prepadli ma obavy, či mladomanžel svoje rozhodnutie nezmení a sobáš neodvolá, pretože to, čo som mala na hlave nebolo vhodné pre citlivé povahy. K pokusu zbaviť sa našuchorenej hrivy pomocou hrebeňa, kefy a všetkého možného náčinia síce ešte došlo, ale lak, spojený so studenou vodou vytvoril substanciu podobnú betónu. Neostávalo nič iné, než navštíviť najbližšie kaderníctvo a z vlasov do pol chrbta spraviť účes dlhý do pol krku...

Pár rokov všetko prebiehalo bez problémov, vlasy sa pozviechali a dorástli do podobnej dĺžky ako pred svadbou. Blížila sa však ďalšia katastrofa... Tehotenstvo. Celé som ho absolvovala s dĺžkou pod lopatky, v poslednom trimestri som dokonca zaznamenala bezkonkurenčne najlepšiu kvalitu vlasov za celý svoj život. Bohužiaľ, po pôrode sa všetko zmenilo, za prvé sa moje pramene strašne páčili synovi a používal ich pri prebaľovaní ako splachovač a za druhé sa pokrývka hlavy začala pozvoľna porúčať. Musela som zasiahnuť a odovzdať sa do rúk profesionálom.

Vzhľadom k okolnostiam – kojila som a nemohla som sa dlho túlať, som vbehla do najbližšej prevádzky, na ktorú som naďabila. Síce tam prebiehala rekonštrukcia a väčšina vybavenia vrátane zrkadiel bola prikrytá, ale mali otvorené. Už zjav osoby, ktorá sa po miestnosti pohybovala ma mal varovať. Pani v strednom veku s klasickým barančekovým účesom sa však zatvárila na moju požiadavku podstrihnúť vlasy viac ako ochotne. Ukázala som jej obrázok sexy devy s polodlhým účesom do polovice ramien, s akým som plánovala odísť a potom som ju už nechala konať. Všetko prebiehalo dobre až dovtedy, kým som sa neuvidela po jej vyčíňaní v zrkadle, ktoré pre tento účel odkryla...

Bola som ostrihaná presne ako ona, predné vlasy nad uši, potom sek a vlasy vzadu tesne nad golier. Ak ste videli nejaký vojnový film a v ňom okupantov na sajdkách s divnými prilbami, tak si asi viete veľmi živo predstaviť, ako som vyzerala...S obrázkom, ktorý som si priniesla ako vzor mal tento výtvor spoločné len to, že ja aj modelka sme vlastníčkami dvoch očí, uší a jedného nosa... Na môj zdesený výraz a otázku, ako sa podľa nej podobá to, čo mi na hlave stvorila s tým čo som chcela, pani hodila plecom a poradila mi, aby som si kúpila zipsové natáčky, veď kým uvarím, vlasy budú ok.. V tento deň som prvý a zatiaľ posledný krát nezaplatila v kaderníctve. Pani sa síce štorcovala, ale bolo jej to figu platné. Zavolala aj svoju šéfku, tá však pod ťarchou mojich rozčúlených argumentov boj o peniaze vzdala a ja som sa s kapucňou na hlave vybrala do najbližšej drogérie hľadať spomínané zipsové natáčky...

Našťastie, aj tento popôrodný neutešený stav môjho účesu trval relatívne krátky čas, vlásky sa veľmi rýchlo spamätali a na fotkách z ročnej oslavy synátora vyzerám zas ako človek...

Nejaký čas bolo znovu všetko v poriadku, ale to by som nebola ja, aby som si zas niečo nevymyslela. Neviem, čo to do mňa vošlo, možno to bola snaha o nejakú veľkú životnú zmenu, ale rozhodla som sa, že skúsim, aké je to nebyť tak úplne blondínka.. Nechcela som radikálnu zmenu, skôr som túžila po jemných tmavších pramienkoch.

Ako zázrakom som na jednom zľavovom portáli natrafila na voucher od jedného novootvoreného kaderníctva. S veľkým očakávaním som si ho zakúpila a dohodla si termín, v ktorom som sa dostavila do salónu krásy. Privítal ma mladučký chalanisko, nadšený začiatočník, otvoril si tento podnik s bývalou spolužiačkou z učňáku a bola som jedna z prvých zákazníčok. Bol taký zlatý a natešený z toho, že má klientku... Neviem prečo, ale spomenula som si na Šaniho.. To už však išlo do tuhého. Mladíček si vypočul moju požiadavku, nastrihal alobal a hurá do toho... Namiešal nejakú špeciálnu farbu a po tenučkých pramienkoch ju nanášal na moju zlatú hrivu.. Nepreháňam, bral cca 10 vlasov a separátne ich farbil na tmavo... Už som trošku ľutovala, že som chcela naozaj tenké pramienky, nečakala som, že to zoberie až takto vážne...

Vytrápil sa, celé to trvalo cca štyri hodiny... Potom ešte asi 40 minút pôsobenia a dali sme sa do postupného odhaľovania diela... Už pri prvých pramienkoch sa mi niečo nezdalo a moje obavy sa potvrdzovali so stále väčšou intenzitou.. Skvelá, kvalitná, drahá a ešte neviem aká talianska farba sa akosi nezhodla s mojimi slovenskými farbenými vlasmi a namiesto jemných tmavých pramienkov sa pod odstraňovaným obalovým materiálom objavili krásne zelené prúžky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani vodník Čľupko...

Chudák kaderník bol taký zdesený z výsledku svojej práce, až mi ho bolo ľúto. Pokúsil sa zelenú farbu stlmiť, ale nedala sa potvora... Takže neostávalo nič iné, len pramienky postupne ostrihať a z vlasov do pol chrbta urobiť mikádo... Ospravedlňoval sa mi počas celého cvakania nožničkami, bolo mu do plaču... Snažila som sa ho utešiť, že mi vlasy rastú naozaj rýchlo a do formy sa dostanú za pár týždňov, ale či som ho presvedčila, to neviem... Dúfam, že salón na základe tejto skúsenosti obratom nezavrel, to by ma mrzelo...

Takto si ja teda nažívam s vlasmi, po pár skúsenostiach s kaderníkmi, od ktorých som odchádzala žltá ako kuriatko si ich farbím doma, každých 6-8 týždňov absolvujem nutné podstrihnutie a snažím sa neexperimentovať s odtieňom...

Momentálne som vlastníčkou polodlhých blond vlasov, ale človek nikdy nevie, na najbližšiu návštevu kaderníčky sa chystám v pondelok a neviem čo vymyslíme... Keď tak rozmýšľam, také čierne vlasy som ešte nemala... Čo myslíte, sekli by mi? :-)

Autor: Viktória Bohušová | pátek 22.11.2013 20:08 | karma článku: 9.29 | přečteno: 463x

Další články blogera

Viktória Bohušová

Vianočné spomienky Husákovho dieťaťa.

„Mami, aké ste mávali Vianoce, keď si bola malá?“ Túto otázku som dostala od potomka pri výrobe adventného venca. Trošku som sa zasnila a pospomínala, ako som prežívala vianočné sviatky ja, keď som bola približne v jeho veku.

7.12.2014 v 10:46 | Karma článku: 19.75 | Přečteno: 729 | Diskuse

Další články z rubriky Ostatní

Jan Klar

Všichni se sejdeme v jedné ložnici

Michal a Valérie vedli spolu báječný milostný paralelní vztah. Využívali k němu Skype, esemesky, Facebook a další sociální sítě. Možná spolu trávili víc času než se svými zákonnými manžely.

23.8.2017 v 12:50 | Karma článku: 9.91 | Přečteno: 207 | Diskuse

Libuse Palkova

Dieta modelek-prst do krku

Senzační dieta při níž můžete jíst co chcete, a jak často chcete, jen po každém jídle musíte strčit prst nebo dva do krku.

23.8.2017 v 11:38 | Karma článku: 8.09 | Přečteno: 265 | Diskuse

Stanislav Jahoda

Kdy se u nás začnou strhávat sochy Karla IV.? Aneb Sorosův boj proti bělošskému rasismu

V USA se strhávají sochy. Prý se tím bojuje proti běloškému nadřazenectví a rasismu. Ve skutečnosti jde o snahy zničit národní kulturu. Podobné snahy se dají očekávat i u nás.

23.8.2017 v 5:55 | Karma článku: 38.48 | Přečteno: 1048 |

Libuse Palkova

Lišáci na vinici

Muž který vám posílá kvetiny, kupuje drahé šperky a zve na večeři do luxusních restaurací je vlk převlečený do liščího kožichu.

22.8.2017 v 23:30 | Karma článku: 8.49 | Přečteno: 434 | Diskuse

Jarka Jarvis

Kdepak ty ptáčku hnízdo máš?

Většinou tam, kde maminka snesla vejce. Jenže, podobně jako v mnoha jiných případech, i tady existují výjimky, a tak se v apartmánu rodiny orla bělohlavého z čista jasna ocitla dvě holátka jestřába červenoocasého.

22.8.2017 v 22:01 | Karma článku: 9.53 | Přečteno: 208 | Diskuse
Počet článků 34 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 576
Diagnóza - optimistka...

Seznam rubrik

Napište mi

Vzkaz autorovi


Zbývá 1000 znaků.


Toto opatření slouží jako ochrana proti webovým robotům.
Při zapnutém javaskriptu se pole vyplní automaticky.


více


Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.