Charita, alebo vydieranie?

Som zástancom názoru, že tí, čo majú to šťastie a majú dosť na to, aby si mohli obstarať čo potrebujú, alebo že sú zdraví by mali pomáhať tým menej šťastným.

Čo mi však vadí je správanie sa rôznych vyberačov „príspevkov“, s ktorými sa stretnem takmer vždy, keď sa priplichtím do centra mesta.

Počnúc rôznymi ceruzkami, magnetkami, končiac finančnými prostriedkami.

Úroveň „vyberačov“ je rôzna, niekedy sú slušní, za odmietnutie dokonca poďakujú, k takým sa dokonca niekedy vrátim a prispejem, ale niekedy... Posúďte sami.

Štýlová reštaurácia, nedeľa, čas obeda, sedíme, pohoda, máme objednané, rozprávame sa, chystáme sa stráviť pár príjemných chvíľ..

Rozbiehajúci sa rozhovor je prerušený človiečikom, ktorý prikvitne k nášmu stolu, začne divoko gestikulovať a strká nám na stôl korytnačky, vyrobené z nejakej farebnej priesvitnej hmoty – asi plast.

Chvíľu na neho pozeráme, nechápeme čo chce, ale vzápätí vedľa korytnačiek pristáva papierik, na ktorom stojí niečo v zmysle, že pán je nepočujúci a jediná možnosť, ako si zabezpečiť slušnejší život je predávať tieto zvieratká, cena jednej korytnačky je 70 korún.

Niežeby som nechcela prispieť, ale pripadá mi dosť netaktné otravovať ľudí v reštaurácii a strkať im svoj tovar, takže nereagujem.

Môj spoločník žiada predavača o doklad, že je naozaj nepočujúci, ukazuje nám nejaký preukaz.

Bohužiaľ, napriek všetkej snahe sa rozhodneme nič si nekupovať.

Posielame pána preč, skúša nás presviedčať, neúspešne, dosť výrazne obaja krútime hlavami.

A vtom príde to pravé prekvapenie – chlapík sa otočí na mňa a predvedie mi ukážkové prstové cvičenie...

Prostredník, potom ukazovák a malíček a nakoniec gesto v štýle: podrežem Ťa...

Pozerám na neho, krútim nechápavo hlavou, môj spoločník vstáva so slovami:

„Slyšící, neslyšící, tohle je trochu moc...“

Na to „predavač“ reaguje ústupom a konečne máme pokoj. Chvíľu sa ešte pomotá po zvyšku reštaurácie a potom zmizne.

Zlý pocit však pretrváva dosť dlho. Či chceme, či nechceme, pohoda je v ťahu na dosť dlhý čas.

Chápem, že si ľudia v núdzi chcú prilepšiť, dokonca je možné, že peniaze za predané korytnačky naozaj skončia niekde kde pomôžu postihnutým, ale je nutné získavať prostriedky takýmto spôsobom? Otravovať ľudí v reštaurácii počas obeda a keď sa obchod nepodarí, vyukazovať sa z podoby?

Ľutujem všetkých tých, ktorí sú na príjmoch od takýchto predavačov závislí.