Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

Psychická blondínka.

28. 11. 2013 21:27:47
O svetlovlasých ženách koluje množstvo vtipov, ja osobne by som sa možno mala cítiť urazená, ale naopak, robím si z nich srandu... Môj najobľúbenejší vtip je asi tento: „Viete, čo urobí blondínka, keď ju zavriete do úplne prázdnej miestnosti s dvomi železnými guľami? Jednu stratí a druhú pokazí...“.

Nechcem však teraz strieľať len do vlastných radov, chcem písať o ženách, ktoré som mala možnosť osobne stretnúť, nie vždy sa pýili svetlou farbou vlasov, ale ich počínanie aj mne pripadalo viac ako nelogické...

Pre tento prípad sme ešte s mojim otcom zaviedli termín „psychická blondínka“.

Prototypom pre tento názov sa stala bola jedna jeho kolegyňa, ktorej myslenie bolo naozaj veľmi špecifické a odlišné od veľkej väčšiny dospelej populácie, otec s ňou mal kopec zážitkov.

U mňa jeden prípad za všetky.

Volám otcovi do práce, zdvihne to vyššie spomínaná pani.

„Dobrý deň, tu je Bohušová, môžem hovoriť s pánom Kalmanom?“

„Neni tu, kto volá?“ ozve sa z druhej strany.

„Bohušová“ zopakujem svoje priezvisko, mysliac si, že asi prepočula...

„Jasné, ale čo ste zač?“ vyšetrovacie metódy by jej mohla závidieť aj tajná služba, ale napriek tomu ostávam slušná.

„Ja som jeho dcéra.“

„To určite! A prečo sa potom voláte Bohušová, keď on je Kalman?“ Sherlock Holmes má vážnu konkurenciu!

„Viete, ja som sa vydala, takže som zmenila priezvisko, Kalmanová som bola za slobodna...“. ďalšia konverzácia sa nekoná, na druhej strane ostáva len tutút a s tým si veľmi nepokecáte.

S ďalším žiarivým príkladom psychickej blondínky som sa stretla v prvom zamestnaní. Mali sme tam holčinu, ktorá síce bola veľmi snaživá, ale niekedy sme pri jej výčinoch krútili hlavou...Za všetky zážitky spomeniem dva.

V čase, o ktorom píšem sa bežne posielali dôležité správy faxom, scanovanie a mailovanie ešte neboli také bežné ako dnes. Jedného dňa zapípal v kancelárii našej snaživky čierny prístroj a vyliezol z neho popísaný papier. Chyba bola, že odosielateľ sa pomýlil a dokument poslal na iné čislo než mal, ona teda nebola správnym adresátom. Keď to kolegynka zistila, urobila nápravné opatrenia: doručený dopis prekopírovala na pevnejší papier a začala ho posielať na číslo odkial prišiel... Na moju otázku, prečo to takto rieši, keď na druhej strane predsa majú originál a stačilo by im dať vedieť, že sa preklikli pri naťukávaní čísla adresáta významne zdvihla obočie štýlom – nie je treba mi radiť, viem čo robím a svoju činnosť dokončila. Asi jej to takto prišlo jednoduchšie, preto som ju radšej nechala tak...Ako to dopadlo a či na druhej strane pochopili, prečo im prišiel fax späť, to neviem.

Druhý prípad sa stal pri kopírke. Keďže bol predpoklad, že kolegynka zvládne množenie dokumentov, bola jej zverená vážna úloha a to nakopírovať vo väčšom počte letáky vo formáte A5. Potrebovali sme ich dosť rýchlo, čakalo na ne viac ako 200 účastníkov medzinárodnej konferencie.

Keď sa hodnú chvíľu nič nedialo a slečna neprichádzala späť, bola som vyslaná na výzvedy. Našla som ju pri kopírke, ako poctivo obstriháva papiere formátu A4 a zmenšuje ich na formát A5. Každý leták nafotila do rohu väčšieho papiera.

Bola som na mŕtvicu...Viem, že nie každý je zbehlý vo výkresových formátoch, ale skúsiť si dať dve A5 vedľa seba a nakopírovať ich takto na ležatú A4 by ma asi napadlo. V rámci zachovania duševného zdravia a hlavne preto, lebo tlačil čas som akciu prevzala, o dve minúty som si odnášala nakopírované letáčiky k rezaciemu stroju, kde ich stačilo rozkrojiť napoly, vec bola vybavená a konferencia aj reputácia môjho zamestnávateľa zachránená.

Druhú podobnú slečnu som stretla v ďalšej firme, v ktorej som pracovala...

Bola to plnohodnotná blondínka, ako psychická, tak fyzická.

Zažívali sme s ňou neuveriteľné veci, najkrajšie však bolo, že ona si svoju „výnimočnosť“ očividne neuvedomovala..

Pamätám sa, ako som ju raz ráno našla vrcholne rozčúlenú v kuchynke. Varila si čaj, ale so všetkým tak mlátila, že som sa skoro bála sa opýtať, čo sa deje...

„Ale vieš čo? Tí policajti, to sú takí debili...Predstav si, že mi včera dali pokutu!“. Vysvetlila mi dôvod svojej zlej nálady.

„Fakt? A čo sa stalo?“ To už sme boli v kuchynke viacerí a očakávali sme skvelý príbeh.

„No, išla som včera peši domov cez mesto, prišla som k priechodu pre chodcov, tam na tej veľkej križovatke. Ako je tá štvorprúdovka... Bola červená, tak som zastala, skočil zelený panáčik, idem, ale došla som ani nie do polovice a už bola znovu červená. Tak som sa vrátila..“

To už sme tušili rozuzlenie, ale nechali sme milú kolegynku dosťažovať sa..

„No a potom sa to stalo zas a ešte raz... Už som myslela, že sa nedostanem domov, ale išli okolo policajti, zastavili pri mne, že vraj, čo to robím...“

Niektorým poslucháčom už začalo pomykávať kútikmi úst, ale všetci sme sa snažili ostať vážni a vcítiť sa do kože úbohej blondínky na priechode pre chodcov.

„A? Previedli ťa na druhú stranu?“ opýtal sa jeden kolega s ironickým náznakom v hlase.

„Ale figu! Dali mi pokutu, že ohrozujem bezpečnosť cestnej premávky, keď behám po priechode na červenú. Sú normálni? Nie aby predĺžili zelenú, ale pokutujú slušných ľudí...“.

Musím podotknúť, že šlo o jednu v tom čase z najvyťaženejších križovatiek na Slovensku, ak ste niektorí boli v Považskej Bystrici, určite ste ňou prechádzali. A ak by niekto chcel argumentovať, že zelená bola krátka, tak ani to nebola tak celkom pravda, kolegynka totiž nosila také štekle, že aj Lady Gaga by sa v nich bála chodiť, preto jej presun z bodu A do bodu B trval väčšinou 5 x dlhšie než ostatným...Takže viem pochopiť, ako sa asi cítili vodiči, ktorí už dostali zelenú, ale nemohli sa z križovatky pohnúť, pretože nejaká blonďavá ženička sa rozhodla prejsť sa cez cestu na červenú. Prvý krát to možno vyzeralo, že si presun na druhú stranu rozmyslela, ale druhý a tretí pokus už odhalil, čo sa deje.

Každopádne, bývalá kolegynka je jedinou osobou v mojom živote, o ktorej viem, že od policajtov dostala pokutu ako chodec...

Druhý prípad stál slečnu skoro miesto...

Náš zamestnávateľ sa zaoberal obchodom s potravinami a za týmto účelom sme mali vypracovaný tzv. ponukový list – zoznam všetkých druhov tovarov, ktoré ponúkame s objednávkovými kódmi. Jedného dňa vyvstala potreba preložiť tento rozsiahly dokument do angličtiny. Úlohou vykonať to bola poverená spomínaná kolegynka... Šla na to vedecky... Naučila sa používať funkciu CTRL+A nasledovanú CTRL+H a keďže ako prvé boli v poradí pekárenské výrobky a potreby na pečenie, dala napríklad všetky slová múka preložiť na flour.... Krásne to vychádzalo, takže sa elegantne presunula na druhú skupinu – nápoje, sirupy a pod... tu sa nachádzala skratka fl... ako fľaša. Kolegyňa nelenila, využila svoje znalosti a všetky fl. nechala preložiť na bottle...

Bohužiaľ, prebehla znovu celý dokument a to, čo už mala podľa nej hotové si neskontrolovala. Práca utešene ubúdala, počet stránok, ktoré bolo potrebné preložiť sa zmenšoval.. Ponukový list bol zadaný do tlače ani nie po týždni, vzhľadom k počtu strán a kópií nešlo o lacnú záležitosť.

Keď sa výsledok vrátil z tlačiarne, dostali niektorí z nás možnosť do tohto utešeného dielka nahliadnuť. A nestačili sme sa diviť, čo všetko naša spoločnosť predáva... Hneď na začiatku sa napríklad nachádzali rôzne gramáže a druhy bottleour... A podobných skomolenín bolo neúrekom...

Vedenie zúrilo, kolegynka sa ako vždy tvárila, že faaaakt nevie, ako sa to mohlo stať a všetci okolo nej sú debili, najviac tí, ktorí takýto ponukáč vytlačili...Tí však bohužiaľ mohli pracovať len s tým, čo dostali.

O miesto síce slečna neprišla, ale už nedostávala žiadne úlohy, týkajúce sa prekladov, nedajbože inej samostatnej činnosti. Keď som z firmy odchádzala, sedela v jednej zastrčenej kancelárii a nikto nemal prehľad, čo malo byť v jej pracovnej náplni.

Vo svojom živote som prišla do kontaktu s rôznymi typmi ľudí, viem, že každý vrátane mňa má niekedy svoj deň a niečo sa mu nepodarí, ale spomínané osôbky mohli skôr pokladať za úspešný deň, v ktorom niečo nezblbli.

Aj keď, musím priznať, že aj ja si niekedy pripadám nielen ako fyzická, ale aj ako psychická blondína, tiež sa mi niekedy podaria veci, nad ktorým o zostáva rozum stáť a pri ktorých si poviem, že mám naozaj správnu farbu vlasov...

Ale o tom inokedy v samostatných článkoch J.

Autor: Viktória Bohušová | čtvrtek 28.11.2013 21:27 | karma článku: 11.02 | přečteno: 921x

Další články blogera

Viktória Bohušová

Vianočné spomienky Husákovho dieťaťa.

„Mami, aké ste mávali Vianoce, keď si bola malá?“ Túto otázku som dostala od potomka pri výrobe adventného venca. Trošku som sa zasnila a pospomínala, ako som prežívala vianočné sviatky ja, keď som bola približne v jeho veku.

7.12.2014 v 10:46 | Karma článku: 19.75 | Přečteno: 729 | Diskuse

Další články z rubriky Ona

Klára Bártová

Ester (39): Dnes nechápu, jak jsem to mohla přežít!

Velmi silný a inspirativní příběh, který stojí za přečtení. Žena, která si prošla peklem závislostí a vše ustála. Byla doba, kdy ji zbýval měsíc života a ona to dokázala zvrátit. Nyní se rozhodla promluvit.

22.8.2017 v 12:31 | Karma článku: 15.39 | Přečteno: 877 | Diskuse

Edna Nová

O těžké depresi (teď už vím, že zbláznit se může každý)

Zbláznit se může každý. Jako vážně. Trochu mě zaráží, že si stále někteří lidé myslí, že deprese je něco jako špatná nálada. O depresi mluvím hodně, protože deprese neznamená, že jsem přecitlivěla chudinka bez sebevědomí.

21.8.2017 v 16:15 | Karma článku: 36.49 | Přečteno: 4012 | Diskuse

Edna Nová

Mé představy o ideálním muži (aneb jak si z blogu udělat seznamku)

No tak představovat si ta holka může ledacos. Aby to taky nepřepískla a nezůstala na ocet. Čeká snad prince na bílém koni?! A nejhorší jsou ty trapné pětatřicítky, které spolkly všechnu moudrost. Doufám, že tak dalece ještě nejsem

21.8.2017 v 8:18 | Karma článku: 29.87 | Přečteno: 2220 | Diskuse

Jitka Štanclová

Machruješ a neumíš ani pověsit prádlo!

Je až s podivem, co se člověku po létech vybaví, když vidí někoho věšet prádlo. Už za mého mládí platilo, že nejlepší aviváž je čerstvý vzduch a nejlepší žehlička je svěží vítr. A taky to, jak prádlo pověsíte.

20.8.2017 v 19:49 | Karma článku: 22.56 | Přečteno: 904 | Diskuse

Kateřina Kostrůnková

Malá radost pro staré lidi v domovech

Bydlí tam, často jen leží a v mnoha případech se nemají na co těšit. Jejich rodina se k nim nedostane tak často, jak by si přáli. Každý zájem o ně je pro ně velkým potěšením a vysvobozením z dlouhého všedního dne.

20.8.2017 v 14:08 | Karma článku: 19.24 | Přečteno: 562 | Diskuse
Počet článků 34 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 576
Diagnóza - optimistka...

Seznam rubrik

Napište mi

Vzkaz autorovi


Zbývá 1000 znaků.


Toto opatření slouží jako ochrana proti webovým robotům.
Při zapnutém javaskriptu se pole vyplní automaticky.


více


Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.