Prišiel december a s blížia sa najkrajšie sviatky roka.. No, najkrajšie ako najkrajšie… Z každej strany na mňa padajú rady, ako prežiť posledné štyri týždne do tej významnej udalosti, keď väčšina z nás zasadne ku štedrovečernému stolu za účelom prejesť sa k darčekom a potom už v mnohých rodinách nastanú sviatky pokoja a mieru, niekde transformované na sviatky obžerstva a priberania...
V každom ženskom časopise, ktorý sa mi dostane do rúk sa objavujú zaručené postupy, kedy čo robiť, aby sa človek náhodou z toľkých prepotrebných aktivít, ktoré treba ešte do Vianoc absolvovať nezbláznil a aby to všetko stihol.
Niektoré periodiká dokonca ponúkajú presný rozpis po týždňoch. Time management, aký Vás na žiadnom školení nenaučia..
Nájdete tu presné načasovanie - kedy nakúpiť darčeky, kedy umyť okná, kedy napiecť aké vianočné laskominky – aby vydržali do Vianoc, prípadne aj dlhšie, kedy upratať príbytok, kedy ho vyzdobiť, kedy a čím ovešať stromček...To všetko doplnené nevtieravou reklamou na rôzne pomôcky na pečenie, tipy na darčeky a rôzne ozdoby, prípravky, ktoré Vám zaručia čistotou skvejúcu sa domácnosť a ak by ste sa pri upratovaní presilili a Vaše telíčko by odmietlo poslušnosť, máme aj tu riešenie – doplnky stravy v každoročnom tradičnom darčekovom balení. Samozrejme výhodne, ako inak....
Otázkou je, či práve snaha niektorých žienok domácich o dodržanie takéhoto harmonogramu neprivedie tieto úbohé bytosti na prah ordinácie docenta Chocholouška..Viem si živo predstaviť skupinku strapatých, neumytých bytostí ženského pohlavia s neprítomným výrazom v tvári, jedna v rukách valček na cesto, druhá jelenicu, tretia hadicu od vysavača, ako drmolia jedna cez druhú:
„Ešte musím oprať vianočný obrus, ešte musím vyleštiť príbory, ešte nemám darček pre môjho otca koňa brata... “
Ako dieťa som bytostne neznášala predvianočné upratovanie... To sa vždy tepovali koberce aj z druhej strany, vyberali sa zo skriniek všetky tie serepetičky z rôznych materiálov tzv. „lapače prachu, všetko sa to utieralo a leštilo za jediným účelom – aby to potom celý rok znovu „skrášľovalo“ obývačku, museli sa umyť všetky okná, všetko muselo voňať čistotou. Chvalabohu, piecť sa u nás veľmi nepieklo, na to sme si nepotrpeli, ale aj tak boli tieto prípravy viac stresujúce ako príjemné.
Celá táto snaha bola zmarená hneď v prvý sviatok vianočný, kedy sme všetci sedeli v obývačke, jedli jedno cez druhé a omrvinky z toho nechali voľne padať na zem...O tom, že keď je celá rodina doma, akákoľvek snaha o udržanie poriadku je viac ako márna asi ani nemusím písať...
Vždy som si hovorila, že keď budem dospelá, nikdy nebudem celú rodinu nútiť do takéhoto „užitočného“ trávenia predvianočného voľného času a snažím sa to aj dodržiavať.
Okná umývam preto, že sú špinavé, nie preto, lebo sa blížia Vianoce. Ježiško nás zatiaľ vždy našiel, dokonca aj cez zatiahnuté žalúzie.
Upratujem celý rok, nevidím dôvod sa v polovici decembra zblázniť a byt komplet dezinfikovať.
Darčeky kupujem celoročne, rodine na Slovensku ich doručujem dokonca už v lete (viď tento článok – Policajti versus blondínka) posledné objednávam cez internet niekedy v októbri, takže adventné obdobie využívam maximálne na balenie.
Čo sa týka pečenia, tu sa musím priznať k malému zlyhaniu, paradoxne, aj keď sme doma nepiekli, ja každoročne neodolám a so synátorom urobíme nejaké to nepečené „cukroví“ ako sú osie hniezda, kokosové gule, dokonca potrápime aj trúbu, navykrajujeme nejaké tie medovníčky a navaľkáme a vytvarujeme vanilkové rožteky. Každoročne si však spestrujeme výber aj objednávkou od profesionálov.
A musím sa priznať ešte k jednej veci: minulý víkend som skoro podľahla aj leštiaco – umývacej mánii, zazrela som susedu z náprotivného domu, ako usilovne visí z okna a pucuje odušu... Chvíľku som na ňu pozerala, potom mi pohľad padol na moje okenné rámy, následne som trošku preskúmala aj sklo, dokonca som malý moment rozmýšľala, kde mám stierku, ktorú pri umývaní okien používam...
Keď som zistila, že si veru ani za svet nespomeniem, kam som ju založila, uzavrela som celú úvahu konštatovaním, že vidím von, dnu nikto vidieť nemusí, zatiahla som žalúzie, aby ma pohľad na činnú žienku odnaproti prestal provokovať a šla som si radšej zaliať čaj a otvoriť knižku..
Tak veru, nemám predvianočný stres... A ono sa s tým dá normálne žiť... :-)
