Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

Pozor! Zákruta!

7. 12. 2013 18:26:37
Nedávno som na poslednú chvíľu včasným zabrzdením zabránila zrážke. Vzorne označené autíčko autoškoly bez smerovky vyšlo zo svojho pruhu, prešlo predo mňa a potom sa prudko vrátilo naspäť. Predpokladám, že pri návrate do správneho pruhu musel svojím zásahom pomôcť aj inštruktor. O kúsok ďalej bola červená, zhodou okolností som stála hneď vedľa vyššie spomínaného auta a videla som, ako spolujazdec / inštruktor rozčúlene rozhadzuje rukami a ako sa chudák mladíček za volantom stále viac scvrkáva. Pri pohľade na vynervované osadenstvo Autoškoly som si spomenula na svoje šoférske začiatky.

Kurz som si robila počas vysokej školy v Žiline, krásnom to meste na severe Slovenska. Podľa niektorých sa tu striedajú tri ročné obdobia – Zima – tá trvá tak od konca augusta do novembra, potom začne Svinská zima (kreatívnejší slovo svinská nahrádzajú írečitejším názvom na k), ktorá skončí približne koncom apríla, kedy nastane Obdobie dažďov.

Ja som sa rozhodla absolvovať kurz v tom druhom, cesty boli romanticky biele, namrznuté, takže som mala zároveň aj školu šmyku...

Už prvá jazda bola čistý adrenalín. Keďže som ešte ani poriadne nevedela, kde má auto páku, nedajbože aby som na prvý pokus uhádla, ktorý pedál je o čom, rozhodol inštruktor, že sa pôjdeme previezť mimo mesto. Vyšli sme sa na nejakú okresku, tridsiatka na tacháči, smrť v očiach... Čo u mňa, ale spolujazdec trpel ako kôň.

Dosť úzka cesta stúpala do kopca, vraj tam málokedy niečo jazdí, ale nám sa poradilo za hodinu a pol stretnúť tri kamióny a dva autobusy. Ako začiatočníčke sa mi zdalo, že každé z týchto vozidiel ide priamo na mňa a snažila som sa mu vyhnúť. Na ceste bez zvodidiel to bol dosť riskantný manéver, inštruktor pri každom takomto vybočení z rovnej dráhy schytil volant, tlačil ho proti môjmu zatáčaniu, s úzkosťou pozeral do doliny a očakával, kedy sa tam prevrátime. Našťastie, všetci strážni anjeli mali pohotovosť a zdarne sme sa vrátili do mesta.

Ďalšia jazda sa už odohrávala v sieti žilinských uličiek. Bolo to síce cez víkend, doprava skoro žiadna, ale mne stačilo aj tých pár križovatiek, cez ktoré sme sa dookola motali. Inštruktor mal práve vtedy záchvat zdravého stravovania, na jazdu so mnou si priniesol asi kilo mrkvy, ktorú na sedadle spolujazdca plánoval pokojne chrupkať.

Bohužiaľ, nebolo mu to dopriate. Keď hneď na prvej križovatke skočila červená, dupla som na brzdu a zároveň pustila spojku, čo spôsobilo prudké zastavenie auta a zdochnutie motora.

Ako druhotný efekt to vyvolalo skorozadusenie sa inštruktora, ktorému pochrumkaná zelenina vletela niekam, kam nemala. Pobúchala som mu po chrbte, on si ponadával a šli sme ďalej. Mrkvu však radšej obozretne nechal v sáčku, ďalší kúsok nevyberal. Poznamenal dokonca niečo v tom zmysle, že by si rád dal aspoň žuvačku, ale keďže chce prežiť, nebude riskovať.

Ďalšie jazdy prebiehali ako tak v pohode, až na jednu maličkosť – musela som čeliť skutočnosti, že si mýlim ruky a strany. Pri odbočovaní doľava som sa síce krásne zaradila, aj smerovku vyhodila, ale potom som bez upozornenia zatočila doprava. Keď sa mi to podarilo už asi tretí krát, vyletel inštruktor s patričným komentárom na jednej križovatke z auta, vbehol do najbližšieho papiernictva, vrátil sa s najhrubšou centrofixkou, ktorú tam mali, na chrbát ľavej ruky mi napísal veľké čierne L a asi uhádnete, čím mi vyzdobil pravú – presne tak!!! Veľkým písmenom P.

Neviem, či mal skúsenosti z minulosti, ale zafungovalo to. Centrofixka držala ako blázon, „tetovanie“ bolo viditeľné asi dva týždne, ale ktorá ruka je ktorá som sa naučila s prehľadom.

Ďalej si už na nejaké katastrofy nespomínam, ak nepočítam pár zhasnutí motora, ale to sa mi niekedy stane aj teraz, keď pri jazde na LPG pridám menej plynu, alebo tzv. Fitipadli štart s kvílením pneumatík na križovatke, čo tiež robím niekedy aj teraz, keď naopak pridám plynu veľa a spojku pustím príliš rýchlo.

Dokonca som zvládla aj skúšky a vyzbrojená čerstvým vodičákom som mohla vyraziť do víru diania...

Samostatnej jazdy som sa dočkala hneď u prvého zamestnávateľa, ktorý sídlil v Trenčíne.

Pamätám sa na to ako by to bolo dnes, snežilo, vonku kalamita ako živá a ja som musela ísť na jedno veľmi dôležité stretnutie do Trenčianskych Teplíc.

Všetci dvaja šoféri, ktorých sme mali na takéto príležitosti zamestnaných boli niekde rozlezení, takže som vyfasovala doklady a kľúče od modrej Felície, ktorá ma mala dopraviť na miesto určenia.

Našla som ju pod nánosom snehu, odhrabala, nasadla a vrhla som sa na vec. Napočudovanie, všetko prebiehalo vcelku dobre, rýchlostné rekordy sa trhať nedali, takže som chvalabohu spomedzi ostatných účastníkov cestnej premávky nijak nevyčnievala. Dokonca som relatívne úspešne absolvovala aj uzučkú a zákrutovitú cestu medzi Trenčianskou Teplou a Teplicami. Zvládla som aj blízke stretnutie tretieho druhu s rozbehnutým vládnym autom so zapnutými majáčikmi – to sa asi vtedajší premiér LEN ON ponáhľal z Elektry vládnuť do Blavy. Zrkadielka sa síce dotkli, ale vydržali.

Úspešne som teda dospela do vyššie zmieňovaného kúpeľného mesta. Zaparkovala som pred hotelom, kde sa míting konal a plná hrdosti na svoje šoférske umenie som odcupkala do tepla.

Akcia trvala asi dve hodiny, celý čas snežilo, takže keď som sa už za tmy vrátila na parkovisko, vyzerali všetky odstavené plechové tátoše rovnako. Potrebovala som sa dostať domov a to znamenalo dať sa do odhrabávania. ŠPZ som si bohužiaľ nezapamätala a doklady ostali v aute, takže som musela čiastočne odsnežiť asi 3 autá, kým som našla to svoje..

S víťazným pokrikom som si vliezla za volant, natešená, že sa konečne pohnem smerom domov, ale chybička nejaká – auto nie a nie naštartovať... Otáčala som kľúčikom asi 10 minút, neúspešne. Ostatní účastníci akcie necitlivo naštartovali na prvý šup, zmizli a ja s modrou Feldičkou sme na parkovisku ostali samy. Bola som úplne zničená. Čo teraz? Zrazu sa ozvalo zaklopkanie na okno a za ním priateľská tvár recepčného z hotela, vraj počul zvláštne zvuky, prišiel sa spýtať, či nepotrebujem pomoc. Skúsil ma za volantom vystriedať, ale presvedčiť štartér sa nepodarilo ani jemu. Skonštatoval, že to bude baterka a ponúkol sa, že zavolá odťahovku, ktorá zoberie mňa aj auto do Trenčína. Tak sa aj stalo a ja som svoju prvú samostatnú šoférsku skúsenosť ukončila neslávne – s nepojazdným autom. Problémom bola naozaj baterka, vybila sa, potvora podrazácka. Malou troškou k tomu prispelo aj to, že som pri vystupovaní z auta bola tak veľmi pyšná na to, že som zdarne došla, kam som potrebovala, až som zabudla vypnúť svetlá.

Takéto sú teda spomienky na moje šoférske začiatky, odvtedy som už najazdila mraky kilometrov, vystriedala viacero áut, minulý rok sa mi podarilo dvakrát jemne tuniť, našťastie šlo iba o ťukance, ale svoje pôsobenie na cestách napriek dosť katastrofálne vyzerajúcemu vodičskému štartu hodnotím kladne.

Týmto chcem poprosiť všetkých vodičov: keď vám cestu skríži pomaly idúca Autoškola, nenadávajte, netrúbte, ale spomeňte si na svoje začiatky a na to, ako ste za volantom šantili pri prvých jazdách Vy :-).

Autor: Viktória Bohušová | sobota 7.12.2013 18:26 | karma článku: 8.62 | přečteno: 378x

Další články blogera

Viktória Bohušová

Vianočné spomienky Husákovho dieťaťa.

„Mami, aké ste mávali Vianoce, keď si bola malá?“ Túto otázku som dostala od potomka pri výrobe adventného venca. Trošku som sa zasnila a pospomínala, ako som prežívala vianočné sviatky ja, keď som bola približne v jeho veku.

7.12.2014 v 10:46 | Karma článku: 19.75 | Přečteno: 729 | Diskuse

Další články z rubriky Ostatní

Jan Klar

Všichni se sejdeme v jedné ložnici

Michal a Valérie vedli spolu báječný milostný paralelní vztah. Využívali k němu Skype, esemesky, Facebook a další sociální sítě. Možná spolu trávili víc času než se svými zákonnými manžely.

23.8.2017 v 12:50 | Karma článku: 9.91 | Přečteno: 207 | Diskuse

Libuse Palkova

Dieta modelek-prst do krku

Senzační dieta při níž můžete jíst co chcete, a jak často chcete, jen po každém jídle musíte strčit prst nebo dva do krku.

23.8.2017 v 11:38 | Karma článku: 8.09 | Přečteno: 265 | Diskuse

Stanislav Jahoda

Kdy se u nás začnou strhávat sochy Karla IV.? Aneb Sorosův boj proti bělošskému rasismu

V USA se strhávají sochy. Prý se tím bojuje proti běloškému nadřazenectví a rasismu. Ve skutečnosti jde o snahy zničit národní kulturu. Podobné snahy se dají očekávat i u nás.

23.8.2017 v 5:55 | Karma článku: 38.48 | Přečteno: 1048 |

Libuse Palkova

Lišáci na vinici

Muž který vám posílá kvetiny, kupuje drahé šperky a zve na večeři do luxusních restaurací je vlk převlečený do liščího kožichu.

22.8.2017 v 23:30 | Karma článku: 8.49 | Přečteno: 434 | Diskuse

Jarka Jarvis

Kdepak ty ptáčku hnízdo máš?

Většinou tam, kde maminka snesla vejce. Jenže, podobně jako v mnoha jiných případech, i tady existují výjimky, a tak se v apartmánu rodiny orla bělohlavého z čista jasna ocitla dvě holátka jestřába červenoocasého.

22.8.2017 v 22:01 | Karma článku: 9.53 | Přečteno: 208 | Diskuse
Počet článků 34 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 576
Diagnóza - optimistka...

Seznam rubrik

Napište mi

Vzkaz autorovi


Zbývá 1000 znaků.


Toto opatření slouží jako ochrana proti webovým robotům.
Při zapnutém javaskriptu se pole vyplní automaticky.


více


Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.