Kedy si som niekde počula stručný popis Veľkej noci – idú chlapci po dedine a šibe im to... Myslím, že romantickejšie sa to už ani vyjadriť nedá.
Neviem, ako Vy, ale ja som tento sviatok bezdôvodného mlátenia a polievania vodou bytostne neznášala. Tzv. sviatky jari som zobrala na milosť až v dospelosti, keď som si začala užívať status vydatej ženy a okolo mňa sa prestali pohybovať jedinci mužského pohlavia, pripravení strieskať a zmáčať ma niekoľkokrát denne len preto, lebo sa to „patrí“ a „môže“ rsp. „musí“...
Za doby našich babičiek, kedy ľudia žili v symbióze s prírodou a naozaj sa na jar po dlhej zime tešili, mali tieto tradície v podobe korbáčovania, oblievania, zajačikov, baránkov a maľovaných vajíčok určite krásny význam.
V časoch hlbokého socializmu, kedy som absolvovala svoje detské a pubertálne roky sa však stali skôr karikatúrou oslavy Ježišovho zmŕtvychvstania.
Prvý stupeň základnej školy sa ešte ako tak dal prežiť...Pár synátorov rodinných známych, navlečených do sviatočných tesilových nohavíc a najdivnejšieho štrikovaného pulóvra, aký babička alebo maminka stvorili bolo donútených u nás zazvoniť. Odrecitovali nejakú tú riekanku, zaimitovali capkanie korbáčikom, pokropili ma nejakou „skvelou“, najčastejšie konvalinkovou vôňou, obdržali peniažky, vajíčka natvrdo, ozdobené temperami, prípadne chlebíček na cestu a bolo vybavené.
Kľud skončil v mojich približne dvanástich rokoch. Na nás, mladých slečnách sa začalo kadečo dvíhať, guľatiť, skrátka dostávať príslušné tvary, čo malo za následok zvýšený záujem zo strany chlapcov. Spolužiaci sa na stratégii dohadovali dlhé týždne vopred, približne ako šiestačky sme dokonca začali zaujímať aj puberťákov z vyšších ročníkov. Čo je horšie, vytvorili tímy, pričom snahou každého z nich bolo mať urobené „kolečko“ po všetkých vhodných objektoch čo najskôr.
Veľkonočné ráno by sa u nás v tomto období dalo popísať asi takto:
6:00 – niekto vyzváňa pri bráne, pes šteká (v tom čase sme mali kríženca čuvača a vlčiaka – volal sa Bojar a šlo o dosť veľkého psa). Mama vstáva, ide sa pozrieť, čo sa deje.
6:05 – od brány sa ozýva krik. Mama sa pri okne smeje... Jeden z oblievačov bol príliš netrpezlivý, skúšal ju preliezť a až keď bol skoro na druhej strane, zistil, že Bojar je pustený a že sa práve rozhodol chrániť svoje územie. Z mierumilovného psa, na ktorom ste mohli urobiť uzol je zrazu zuby ceriaca trhajúca príšera. Poblednutý skoro zožratý kúpač postáva na chodníku, otáča sa okolo svojej osi a ostatní kontrolujú, či nohavice útok prežili. Prebieha krátky brífing na tému – ideme ďalej, či ostávame? Vyhráva možnosť B, stratégia nepustí.
6:05 – 6:10 – pes pri bráne ďalej zúrivo šteká, chlapci nakúkajú z úctivej vzdialenosti, najodvážnejší naťahuje ruku a skúša opäť zvoniť. Otec už nevydrží, vysúka sa z postele, oblieka sa, prichádza k bráne, berie psa, odomyká a posmelení šibači sa hrnú dnu ako lavína. To už stojíme s mamou nastúpené v chodbe. Prvá príde na rad staršia z nás – tú poťapkajú len tak symbolicky, ale na mňa majú pripravený silnejší kaliber... Vytiahnu ma na dvor a tam si užijem plnú dávku vody z vedra. Celá mokrá ešte vyfasujem od posmelených budúcich chlapov pár štipľavých rán vlastnoručne vyrobenými korbáčmi a aby mi nebolo ľúto, že som doteraz nikdy pekne nevoňala, vytiahnu aj maminkami nakúpené fľaštičky všetkých možných značiek a výdatne polejú všetko, čo na mne zasiahnu, najviac vlasy... Verte, alebo nie, v tých časoch ešte nebol vynájdený šampón, ktorý by túto zmesku zmyl na prvý šup, takže som si jej „vôňu“ užívala minimálne mesiac.
Hotovo, chlapci dostávajú odmenu – pár koruniek, nejakú čokoládu, vajíčka, natankujú do vedier vodu na ďalšiu nešťastnicu a idú o dom ďalej.
Ja sa ledva stihnem prezliecť a už je tu ďalšia runda. Scenár sa opakuje. Do obeda, odkedy sa už chvalabohu nekoleduje sa u nás vystrieda niekoľko skupín akčných kúpačov.
Popoludnie - ja, konečne v suchom popíjam teplý čaj, zachumlaná v deke a pre moje sušiace sa veci sa nedá v dome ani pohnúť. Musím povedať, že orgány ako močový mechúr a pľúca tento sviatok pravidelne nepochopili, takže som približne dva týždne po ňom strávila v posteli. Ale to bolo ešte pekné časy.
Moje dospievanie postupovalo, veková štruktúra kúpačov sa zmenila a „tradície“ sa ešte pritvrdili...
Keď som končila základnú školu, presťahovali sme sa do malého mestečka a ja som dúfala, že sa podobným „obradom“ konečne vyhnem. Bohužiaľ, márne...
Ako stredoškoláčka som sa stala zaujímavou pre ďaleko širší okruh šibačov – od 14 ročných chalaniskov, až po mladých mužov, ktorých vek sa blížil k dvadsiatke.
Približne v šestnástich rokoch som prvý a posledný krát absolvovala návštevu skupiny nažhavených a do správnej formy alkoholom doladených tzv. metalistov (v tom čase bolo zvykom byť buď depešák, alebo metalista, do čierneho odetí depešáci boli nad také prkotiny ako Veľká noc väčšinou povznesení, toto boli tí vlasatí v riflovine).
Osobne som nepoznala ani jedného z nich, ale to im nebránilo u nás zazvoniť. Myslím, že mama veľmi rýchlo oľutovala, že otvorila dvere. Chlapci najprv schmatli brata, ale keď zistili svoj omyl, zamerali sa na mňa. Vytiahli ma na chodbu, najprv zliali vodou ako zákon káže a potom zmlátili tak, že som mala modriny po celom tele. Opité hlavy im už fungovali len matne a zjavne neodhadli silu svojho útoku. Na mojom kriku sa dobre zabávali, akosi im nedochádzalo, že nejde o prejavy šťastia.
Nebyť suseda, tak mi snáď museli volať záchranku, milí chlapci si totiž na kúpačku nepriniesli len korbáče, ale ako správni metalisti mali k dispozícii aj reťaze.. A dostať takýmto niečím po nohách, alebo chrbte, to je naozaj „slasť“, na ktorú nezabudnete...
Týmto zážitkom sa moja kariéra veľkonočnej obete skončila. Odvtedy sme s mamou každý rok už od februára všade avizovali, že na veľkú noc nebudeme doma. Klamať sa síce nemá, ale účel svätí prostriedky. Celý polievací pondelok sme strávili doma, zamknuté na dva západy. Chudák mladší brat nemohol ísť navštíviť ani spolužiačky, za čo nám bolo dokonale „vďačný“, ale za moje zdravie to stálo.
Na vysokej škole som síce ešte zažila jednu veľkonočnú chatu, kedy boli všetky dievčatá zobudené o piatej ráno a vyváľané v skoro zamrznutom potoku a v snehu, ale keďže sa jednalo už o dospelých kúpačov, všetko prebehlo hladko a bez zbytočného násilia... Až teda na ten skorý budíček, ktorý sme deň po tom chlapcom vrátili..
Po tom, čo som sa vydala, odvážil sa na nejaké jemné pokropenie vodou len manžel a odkedy mám syna, ostala milá „povinnosť“ - vyšibať maminku na ňom. Tejto úlohy sa vždy zhostí s nadšením, pripraví si nejakú peknú básničku, dostane odmenu a ja si konečne Veľkonočné sviatky užívam tak, ako sa patrí – bez zbytočnej vody, smradľavých voňaviek a „klobás“ od šibačov na celom tele.
Na záver len malá rada chlapcom a chlapom – je síce pekné, že chcete, aby všetky dievčatá a ženy boli mladé, svieže a krásne a kvôli tomu ich šibete a niekde aj oblievate, ale nič sa nemá preháňať. Hlavne si prosím neberte za heslo nadpis tohto článku :-).
Takže, milí zlatí – prajem Vám veselú Veľkú noc :-).
