Spratek

Vianoce nám skončili a začali výpredaje... V obchodoch sa to len tak hemží ľuďmi, ktorí do seba strkajú a vrážajú v honbe za čo najvýhodnejším nákupom. Minulý víkend som sa aj ja stala nedobrovoľnou účastníčkou tohto šialenstva, bolo treba doplniť nejaký ten proviant a preto som sa vybrala aj so synátorom do jedného supermarketu.

Zobrali sme si vozík a vyrazili medzi regály..Plánovala som to tam len rýchlo preletieť, ale to som sa prerátala. Hneď na začiatku sa na nás totiž vyvalili povianočné zľavy na autíčka, stavebnice a podobne, čo môjho potomka samozrejme nemohlo nechať chladným. Síce má dve detské izby a v každej z nich hračiek, ako keby bol štvorčatá, ale to mu nebráni sondovať, či niekde neobjaví niečo, čo fakt NUTNE potrebuje...

Začal sa teda motať okolo políc s autami, ukazoval mi, čo ho zaujalo, keď tu zrazu – strašný detský rev. Či sme chceli, alebo nie, museli sme sa otočiť a pozrieť k regálu s bábikami a domčekmi pre ne, odkiaľ sa tento zvuk šíril. Stála tam bezradná cca 30 ročná blondínka a pri nej sa zvíjalo na zemi malé dievčatko. Vrieskala, ako keby ju na nože brali a krásnou ružovou bundičkou, ktorú mala na sebe leštila podlahu v okruhu približne dvoch metrov štvorcových. No, scéna ako zo zlého filmu...

Maminka si všimla zvýšenú pozornosť okolia a snažila sa dcérku zdvihnúť, tá však nesúhlasila a ešte s väčším zavýjaním sa hodila naspäť na dlážku. Mladá žena urobila druhý pokus, s rovnakým výsledkom.

Počet divákov sa zväčšoval, každý čakal, ako to dopadne. Kto vyhrá? Dospelý, alebo dieťa? Ružová princezná, zvíjajúca sa na dlážke rýchlo spozorovala, že má publikum, svoje snaženie ešte zintenzívnila a to už maminka nevydržala...Rezignovala. Natiahla ruku, z poličky zobrala bábiku, kvôli ktorej pravdepodobne celý tento cirkus vznikol a položila ju do vozíka. Dieťa akoby zázrakom utíchlo, nechalo sa zdvihnúť zo zeme a príjemný nákup mohol pokračovať.

Môj syn toto všetko sledoval s veľkým záujmom a keď sa všetci rozišli, obrátil sa na mňa:

„To dievčatko, to je ale spratek, čo?“. Asi pre takéto chovanie v slovenčine vhodnejšie slovo nenašiel a tak si pomohol češtinou. Bohužiaľ, musela som súhlasiť. Opustili sme oddelenie hračiek, ale môjho drobca myšlienky na to, čo pred chvíľou videl neopúšťali.

„Mami, a ja som sa ti tiež niekedy takto hádzal po zemi?“ opýtal sa ma pri vážení mandaríniek..

„No, raz si to skúsil, v jednom hračkárstve, chcel si autíčko...Chvíľku som na teba pozerala a potom som sa otočila, že idem preč, veľmi rýchlo si si to rozmyslel a utekal si za mnou.“ .

„Hm, to je dobre, že si mi ho nekúpila, takto sa predvádzať kvôli hračke!!!“ uzavrel syn celú tému a ďalšej sa k nej nevracal.

Zhodou okolností som nedávno čítala článok o tom, ako z dnešných detí rastú malí teroristi, „haranti“, ktorí nikoho nerešpektujú.

Ja si však myslím, že je to hlavne chyba rodičov, ktorí im takéto chovanie tolerujú.

Pre mňa osobne bola materská a vlastne celé zatiaľ 9 rokov trvajúce materstvo obrovským kurzom asertivity...Mám názor, že výchova je o komunikácii a hlavne o hraniciach. Každé dieťa ich proste musí mať, netvrdím, že nemá mať vlastnú osobnosť, ale musí vedieť, čo si môže dovoliť a čo nie. Pokiaľ tieto medze nie sú stanovené dosť jasne, rodič sa stáva otrokom dieťaťa a to si cez citové vydieranie, plač a krik vydobyje čo chce. Bohužiaľ, takýto prístup môže podľa môjho názoru malému človiečikovi neskôr iba ublížiť.

V detstve je možno chvíľku aj roztomilé presadzovať sa takýmto spôsobom, ale vo vyššom veku môže pekne skomplikovať život. S citovým vydieračom a manipulátorom vydrží asi málokto. Horšie je, že takíto ľudia si potom odmietnutia a rozchody preberú ako strašnú krivdu.. Kto nerobí to, čo chcú, nemá ich rád a je automaticky ich nepriateľom.

Skrátka, málokoho takéto chovanie sa voči ostatným urobí šťastným..Potom má dve možnosti: buď sa učlovečí a uvedomí si, kde je chyba, alebo strávi život nadávaním na všetkých, ktorí mu podľa neho „ublížili“ .Aspoň to si myslím ja.

Dvojicu zo začiatku príbehu sme stretli počas nákupu ešte dvakrát, princeznička si spokojne vrnela posadená vo vozíku, ale maminka vyzerala viac ako strhane.

Ani som sa nedivila, stačilo by totiž, aby slečna zbadala v regáli niečo ďalšie, čo by ju zaujalo a predstavenie sa mohlo veľmi ľahko zopakovať. A také nakupovanie sa potom predĺži aj predraží...