Klávesové zkratky na tomto webu - základní
Přeskočit hlavičku portálu

Zdravé dieťa – najväčší poklad rodičov.

25. 08. 2014 11:11:11
Nedeľa poobede, slniečko, záhradka príjemnej reštaurácie. Sedíme, dávame si ľadovú kávu, keď tu vedľa pristanú dve mamičky. Každá z nich má v bugynke približne dvojročného chlapčeka. Jeden podriemkava, ale druhý, len čo kočiarik zastaví, napne všetky svalíky a snaží sa postaviť.

V opustení bugynky mu však bránia popruhy, ktorými je starostlivo pozväzovaný, preto nasleduje ešte pár pokusov. Maminka si zatiaľ prezerá nápojový lístok a živo trkoce s kamarátkou.

Keď drobec vidí, že sa mu bez pomoci nepodarí problém vyriešiť, skúša upútať pozornosť.

Najprv na mamu len pozerá. Žiadna reakcia, preto prichádza tvrdší kaliber. Malá bradička sa roztrasie a z modrých očiek sa začnú gúľať slzy ako hrachy. Všetko s výrazným zvukovým doprovodom.

Mamička konečne spozoruje, že niečo nie je v poriadku, ale namiesto toho, aby rozopla popruhy a kričiaceho potomka vyslobodila, napraví ho do pozície, v ktorej by podľa nej mal sedieť a pokračuje v rozhadzovaní rukami, popíjaní a štebotaní.

Modrooký svištík však už nemá nervy na ďalšie predlžovanie väznenia, takže spustí rovno druhú fázu – plač a krik...Vtedy žienka konečne pochopí, že synátor sa chce prebehnúť a pásy rozopne. Drobec sa nadšene začne preplietať pomedzi stoly a slobodu si náležite užíva.

Bohužiaľ, jeho radosť má krátke trvanie. Asi po dvoch minútach mamička usúdi, že už stačilo, schmatne ho a znovu pripútava. A scenár sa opakuje – plač, odopnutie, krátke pobehanie, naháňanie, skrotenie a usadenie.

Malého to vcelku baví, ale rodička na jeho tretí pokus zareaguje tak, že dieťa ostane sedieť ako prikované. Zohne sa k nemu a z bezprostrednej blízkosti mu pri zapínaní pásov zasyčí do tváričky:

„Seď už, ty harante, do prdele, kdo tě má pořád poslouchat!!!“. Chlapček zarazene stíchne. Konečne je kľud a zmysluplný rozhovor s kamarátkou môže pokračovať.

Žienka sa okrem iného nezabudne náležite nahlas posťažovať na to, aký je ten „zasran“ strašný, že sa nevyspí, furt po ňom niečo musí zbierať, odniekiaľ ho ťahať, niečo po ňom prať, alebo utierať a celkovo že by bolo najlepšie, keby len tak ležal, ako to bolo tesne po narodení...

O pár minút sa začne budiť druhé dieťa, preto mamičky rýchlo vyzunknú čo majú, dvíhajú sa a odchádzajú..

Je mi z toho, ako bol drobec spacifikovaný smutno. Nepoviem, keby robil neporiadok, niečo prevracal, alebo zhadzoval, ale chcel si len pobehať.

Každopádne, hoď kameňom, kto si bez viny...

Pamätám si na jeden deň, keď som sa aj ja prejavila podobne smerom k svojmu synovi. Okolnosti boli síce trochu iné a moje vyjadrenie miernejšie, ale ešte aj teraz, keď si na túto príhodu spomeniem, mám chuť si dať riadnu facku...

Stalo sa to v supermarkete, kam som sa vybrala nakúpiť. Chodila som tam rada aj kvôli vozíkom pre deti. Môj chlapisko mal vtedy tiež približne dva roky a jediné, v čom vydržal väčší nákup bolo práve spomínané „vozítko“. Šlo vlastne o plastové auto, do ktorého si dieťa sadlo, mohlo krútiť volantom a hrať sa na šoféra, zatiaľ čo dospelák ho tlačil a kládol tovar do košíka na streche. Okrem koliesok a volantu mal tento dopravný prostriedok aj otváracie dvierka.

Synátorovi sa strašne páčilo počas zastávok pri regáloch vystupovať a nastupovať, čo som vždy tolerovala, ale v deň, kedy sa stala príhoda, o ktorej chcem napísať som sa ponáhľala a chcela som mať nákup hotový čo najskôr.

Hneď pri mliečnych výrobkoch sa dvierka otvorili, malý vystúpil a chcel sa poprechádzať popri regáloch. Ja som však mala naložené všetko, čo som potrebovala, preto som ho súrila, aby sa poponáhľal. Sadol si naspäť, ale výstup a nástup zopakoval pri ďalšom zastavení. Znovu ma zdržoval, ale to som ešte prešla. Pri tretej zastávke som to však už nevydržala a zvýšeným hlasom som na neho spustila:

„Kristušát, sadni si už a šoféruj, ponáhľam sa a a furt musím na teba čakať! To musíš večne vyliezať?! Nemôžeš len tak sedieť?!“

Malý poslúchol, posadil sa do autíčka a ja som mohla spokojne pokračovať v nákupe.

Síce som zachytila odsudzujúci pohľad jednej ženy, ktorá si vedľa obzerala tovar, ale ja som opovržlivo mykla plecom. Je predsa moja vec, ako vychovávam dieťa, čo sa má kto na mňa blbo pozerať, že?

Jej reakciu som pochopila o kúsok ďalej. Vložila tovar do košíka a pripojila sa k mužovi, ktorý tlačil vozík, veľmi odlišný od môjho „autíčka“.

Bol totiž invalidný. Sedel v ňom asi 5 ročný chlapček, celý zosunutý na jednu stranu a vyzeralo to, že vôbec nevníma svoje okolie. Žiadny pohyb, dokonca ani očami. Úplne apatický.

Jeho mama sa na mňa znovu pozrela a mne bolo zle samej zo seba...

V jedinej chvíli som si uvedomila, aké mám ohromné šťastie, že mám krásne zdravé dieťa. Že behá, hnevá, nespí, kričí, spieva, papá, rozhadzuje hračky, dá mi pusu.. že skrátka vníma, reaguje, hýbe sa..

Čo všetko by dala táto žena za to, keby mohla vidieť svojho synčeka vystupovať a nastupovať z detského autíčka, vrčať a krútiť volantom a ja tu za to po ňom takto vreštím...

Naše oči sa stretli a jej bolo jasné, že som jej pohľad spred chvíľky pochopila.

Veru, často si neuvedomujeme, čo máme, zabúdame byť vďační a všetko berieme ako samozrejmosť, ale stačí jeden takýto zážitok, aby si človek uvedomil, že niekedy pokladá za problémy aj veci, ktoré by pre druhých boli požehnaním.

Odvtedy som sa podobným reakciám na vyvádzanie môjho syna snažila vyhýbať, ale vždy, keď vidím ako sú schopní sa ku svojim deťom chovať niektorí netrpezliví a nervózni rodičia, spomeniem si na chlapčeka v invalidnom vozíku a smutné oči jeho mamy...

Autor: Viktória Bohušová | pondělí 25.8.2014 11:11 | karma článku: 12.28 | přečteno: 344x

Další články blogera

Tato rubrika neobsahuje žádné články...

Další články z rubriky Ostatní

Luděk Kratochvíl

Volby do parlamentu 1920/24

18. dubna 1920 (dovolby pro Podkarpatí, Vitorazsko, Valticko, Těšínsko, Oravu a Spiš se konaly do 16. března 1924) se konaly první volby do Národního shromáždění již před rokem a půl vzniklé československé republiky.

20.10.2017 v 20:42 | Karma článku: 0.00 | Přečteno: 63 | Diskuse

Karel Trčálek

Než nás zadáví svoboda volby

Snad už jsem se z těch voleb docela nepomátl! A vy určitě taky! Což vy taky nejste už z toho docela pomatení?

20.10.2017 v 19:34 | Karma článku: 0.00 | Přečteno: 100 | Diskuse

Ivana Pavlisková

To nesmíš !

Je toho mnoho, co nám zakazují úřady a nejen ty. Když odmyslím poslední velký zákaz, který rozpoltil společnost, a to zákaz kouření v restauračních zařízeních, jsou to drobné, někdy se chce říct i naschvály, které otravují život.

20.10.2017 v 18:54 | Karma článku: 13.79 | Přečteno: 233 | Diskuse

Jana Slaninová

Nepolitický blog: volby v bačkorách

Jsem nachcípaná, chytla jsem to od manžela. Oba ucpané nosy, kapesníky kam se podíváš. Ale volby jsou tu (opět) jako každé volební období. Tak se dáme do gala - tepláky, pantofle, občanky. A kapesníky.

20.10.2017 v 15:45 | Karma článku: 8.62 | Přečteno: 169 | Diskuse

Milan Šupa

Pryč se vší duchovní leností a škodlivým klamem jisté spásy!

Krásné řeči křesťanských církví o všechno odpouštějící Lásce Stvořitele, která se za nás obětovala na kříži a kterou stačí pouze přijmout a budeme spaseni jsou omylem!

20.10.2017 v 15:15 | Karma článku: 5.86 | Přečteno: 103 | Diskuse
Počet článků 34 Celková karma 0.00 Průměrná čtenost 577
Diagnóza - optimistka...


Najdete na iDNES.cz

mobilní verze
© 1999–2017 MAFRA, a. s., a dodavatelé Profimedia, Reuters, ČTK, AP. Jakékoliv užití obsahu včetně převzetí, šíření či dalšího zpřístupňování článků a fotografií je bez souhlasu MAFRA, a. s., zakázáno. Provozovatelem serveru iDNES.cz je MAFRA, a. s., se sídlem
Karla Engliše 519/11, 150 00 Praha 5, IČ: 45313351, zapsaná v obchodním rejstříku vedeném Městským soudem v Praze, oddíl B, vložka 1328. Vydavatelství MAFRA, a. s., je členem koncernu AGROFERT.