„Mami, aké ste mávali Vianoce, keď si bola malá?“ Túto otázku som dostala od potomka pri výrobe adventného venca. Trošku som sa zasnila a pospomínala, ako som prežívala vianočné sviatky ja, keď som bola približne v jeho veku.
Stromček – doma sme mávali živý, krásny, rovnomerný, voňavý buď smrečok, alebo jedličku. Dodnes si viem živo vybaviť, ako otec sekerkou okresáva kmeň, aby sa zmestil do stojana. Prvý umelý sme si dopriali až po revolúcii. Bola to taká „metla“ s riedkymi vetvičkami, ale neopadával, bol praktický, viacnásobne použiteľný a účel splnil. Už sme boli s bratom veľkí a tak nám zmena až tak veľmi nevadila.
Ozdoby – za môjho detstva sme poznali iba sklenené, tie najkrajšie sa dokonca dedili z generácie na generáciu. Pamätám sa, ako sa raz mame podarilo zohnať dvoch nádherných, ručne vyrobených asi 10 centimetrových Mikulášov. Bolo to vítané spestrenie popri klasických guliach a zvončekoch, dostali čestné miesto hneď pri špici. Jeden však neslávne skončil už počas sviatkov, keď si brat zaumienil, že z neho urobí šoféra v aute na diaľkové ovládanie a druhý sa rozbil o pár rôčkov neskôr. Takže v tomto prípade mám s dedením smolu.
Salónky – dnes bežné - čokoládové boli v mojom útlom veku velikánska vzácnosť. Ja sa pamätám na tie tvrdé, z bieleho fondánu. Keď človek do nejakej zahryzol, bol rád, že má ešte mliečne zuby, ktoré tak či tak vypadnú, inak by dentisti zarobili.
Svietidlá – kam sa hrabú dnešné, farby meniace a rôzne blikajúce svetielka! U nás kraľovali muchotrávky a snehuliačikovia, na šnúre ich bolo asi 15 a otec sa vždy parádne nabohoval, kým ich sprevádzkoval. Nejaká žiarovčička sa pravidelne vypálila, čím zhasli všetky. Ak sme doma nemali náhradnú a nikde v okolitých obchodoch sme nezohnali aspoň niečo, čo sa do maličkej objímky hodilo, mali sme smolu, stromček proste nesvietil.
Našťastie môj technicky nadaný otec prišiel na to, že do prázdneho miesta stačí vhodným spôsobom nainštalovať kovovú pinzetu na obočie. Mama síce už okolo Silvestra začala silne pripomínať súdruha Brežneva, ale muchotrávky so snehuliačikmi žiarili ostošesť a vianočná atmosféra bola zachránená.
Štedrá večera a jedlo všeobecne - pripravovali sme klasickú, veľmi podobnú tej dnešnej: opekance, oplátky, vianočka, kapustnica, šalát...
U nás doma si kapra dával len otec, my ostatní sme nemali trpezlivosť na vyberanie kostičiek a tak sme sa nekresťansky napchávali vyprážanými bravčovými rezňami.
Na zlaté prasiatko sme nikdy nečakali. Viem, že sa o to ešte ako malý capart pokúsil bývalý manžel. Celý deň nejedol, večer sa napráskal majonézovým šalátom a jeho bruchabolenie pokazilo Vianoce celej rodine. Odvtedy mávali na štedrú večeru zemiakovú kašu.
Banány boli nedostatkovým tovarom, spomínam si, ako sme mrzli v radoch, keď ich v zelovoci dostali a ako moji rodičia museli hrať, že sa nepoznajú, aby pre štvorčlennú rodinu získali aspoň dve kilá týchto žltých zázrakov (na jedného občana pripadol maximálne jeden kg).
A čo ešte také mandarínky!! Keď sa pošťastilo nejaké zohnať ešte pred Mikulášom, boli sme v škole po rozbalení balíčkov za hviezdy. Dodnes mám vôňu mandarínok zafixovanú ako mikulášsku a predvianočnú, zvyšok roka skrátka neboli.
Najlepšie ale boli kubánske pomaranče – navonok vyzerali ako relatívne veľké gule. Keď ste sa zhruba hodinku vytrápili a s pomocou rôznych nástrojov odstránili hrubikánsku šupu, dostali ste sa k plodu veľkosti orecha. Za tú námahu však chuť stála, boli sladučké, to sa im musí nechať.
A pamätám sa, ako som raz z predvianočnej atletickej súťaže v Bratislave víťazoslávne priniesla dve balenia fíg. Padlo na ne celé moje vreckové a bola som ohromne hrdá na to, že som rodine zabezpečila niečo, čo ešte nemali... Okrem mňa ich síce nikto nejedol, ale to ani trošku nevadilo. Kupujem si ich dodnes.. a doma stále chutia iba mne.
Darčeky – tak toto je iná kapitola, dnes si synátor napíše zoznam, ja správne vyhodnotím, že úver si na vianočné darčeky fakt brať nebudem, takže urobím širší a na základe širšieho ešte užší výber. Potom stačí už len ťuknúť na net, objednať, zaplatiť, vyzdvihnúť, zabaliť, naukladať pod stromček a nechať Ježiška, aby zlizol smotanu a darčeky dieťaťu odovzdal.
My sme dostávali to, čo sa podarilo našim zohnať. Úplne najviac najkrajšie Vianoce sme zažili, keď sme pod stromčekom našli OZAJSTNÉ LEGO... Malo číslo 555 a bolo spoločné pre mňa a brata. Počet dielikov síce pokrýval asi 1,5 našich potrieb, čo znamená, že keď si brat postavil auto, ja som si nemala z čoho dostavať dom a naopak, ale nakoniec sme situáciu vždy nejako vyriešili. Niekedy síce štýlom „modrejší ustúpi“, ale k detstvu súrodenecké konflikty proste patria.
Utkveli mi ešte jedny Vianoce. Mala som 16 rokov a mame sa podarilo dostať na trhy do Poľska, odkiaľ nám priniesla samé skvelé veci.
Dostala som svoju prvú rifľovú bundu s podšívkou, úžasne voňajúci Impuls Incognito (ten si objednávam cez net dodnes), čo ale bolo hlavné – Ježiško sa pochlapil a priniesol mi zaručene originálnu kazetu od Dr. Albana – myslím, že album sa volal Hello Africa.
Ešte v priebehu vianočných prázdnin táto vzácnosť prešla kopírovacím procesom vo všetkých okolitých dvojkazeťákoch značky International. Čo chlapík s ananásovým účesom kecá sme síce netušili, ale to nám ani trošku nevadilo, hlavne, že sme si pripadali svetovo.
Telka – asi najviac sme sa v detstve tešili na vianočný program, ono pri dvoch kanáloch sa ani nie je čomu diviť. Keďže neboli DVDčka a video som videla naživo prvý krát v 13tich (a to sme sa naň u kamarátky mohli len pozrieť – išlo o jediný takýto vzácny prístroj v dedine), boli Vianoce jedinou príležitosťou vidieť Tři oříšky pro popelku, Pyšnou princeznu, Princeznu se zlatou hvězdou, Perinbabu a ostatné klasické rozprávky. Pamätám sa na sviatky, kedy sme prvý krát videli film S tebou mně baví svět. Váľali sme sa s bratom po koberci a držali sa za bruchá, snáď ešte nikdy som nemala taký záchvat smiechu ako vtedy.
Dnes mám skoro všetky tieto filmy na DVD a priznám sa bez mučenia: keď potrebujem zlepšiť náladu, často si spomínanú komédiu, v ktorej bezkonkurenčne kraľuje Matýsek pustím. Kobercové váľanie sa síce nekoná, ale nasmejem sa vždy.
Toľko sa mi podarilo vydolovať z krabičky s názvom Moje detské Vianoce, určite sa tam ešte nájde sánkovanie, bobovanie, korčuľovanie, prechádzky, guľovačky a všetky tie zážitky, ktoré majú prečo ostať v pamäti.
Synovi sa niektoré moje spomienky zdajú neuveriteľné, občas ma zastaví a opýta sa, či si nevymýšľam, mnohé z toho, čo bolo pre mňa normálne si nevie predstaviť.
Myslím, že počas môjho detstva existovalo veľa vecí, ktoré sme bežne v roku nemali, na ktoré sme sa tešili a ktoré robili toto obdobie naozaj výnimočným.
Dnes sú nielen banány a mandarínky dostupné celoročne, nič už nie je vzácnosť, vianočný tovar a výzdoba v obchodoch sa na nás usmievajú už od septembra. Hlavné je vytrieskať z predvianočného šialenstva čo najväčší zisk.
Pre mňa ako dieťa mali Vianoce úplne iné čaro, ktoré sa bohužiaľ kamsi stratilo a nie je to spôsobené len tým, že som vyrástla...
