Kocúr záhradníkom?

Každá piata rastlina je týraná... Keď sa pozriem na úbohý stav obyvateľov kvetináčov vo svojom byte, musím jedine súhlasiť. A nie je to mojou zlou starostlivosťou, u nás záhradničí niekto iný. Doslova ako v tej básničke: Ej, ja som rád záhradníčil, ej, ja som rad záhrad NIČIL...

Rozmýšľala som, aký rozhovor by u mňa doma asi viedli jednotlivé rastlinky, keby si chceli vymeniť skúsenosti s blízkym stretnutím tretieho druhu – s mojim umňaukaným plyšákom.

Mohlo by to vyzeralo asi takto:

Kedy krásna Kala, umiestnená v rohu obývačky si smutne obzerá svoje zošrotované listy a pahýlik, ktorý býval kvetom.

„Hm, ešte včera som vyzerala inak, ale večer sa sem prirútila najprv táto guľatá vec"- škaredo sa pozrie na nevinne sa tváriacu bielu loptičku v kúte - „a za ňou prifrčal ten sivý tvor, čo sa tu hrá na pána domu. Bol taký rozbehnutý, že nestihol zabrzdiť a komplet ma zroloval. Ešteže zasiahla naša blonďatá zalievačka, inak by to možno bolo dopadlo aj horšie...Ja neviem, taký tu bol kľud a teraz sa tu ten zver preháňa, driftuje a dvojnožci sa na tom ešte smejú...“

Ako odpoveď sa z jednej z poličiek ozve tichý plač.

„Ja by som tiež mohla rozprávať – mala som krásny kvety, kým neprišiel tento ničiteľ. Na jednu poličku sme sa obidvaja nezmestili a ja som radšej ustúpila... Ten let na zem bol nekonečný...A dopad strašný. Odvtedy nekvitnem..A neviem, či ešte vôbec niekedy budem...“ smutne skonštatuje Orchidea vo fialovom kvetináči a zalomí svojimi dvomi listami, ktoré jediné ostali neporušené po spomínanom leteckom dni.

„To vy môžete byť ešte radi, Vás aspoň neberie do zubov, ale čo mám hovoriť ja? Len čo mi trošku narastú listy, už je pri mne a ako hryzie, tak hryzie... A keby potom aspoň odtrhol, ale požuje a nechá tak... No, veď pozrite!“ otrčí svoje ožužlané lístky Dracena..

Ibištek s Broméliou, stojaci na najvyššej poličke sa zatvária súcitne. Chvalabohu, tam sa ešte tento nepriateľ všetkých rastlín nedostal a ak bude priberať tak ako doteraz, snáď sem ani nikdy nevyskočí.

Chvíľku si všetky kvetinky užívajú svoje trápenia, keď sa zrazu ozve hrubý hlas obrovského fikusu, stojaceho pri hojdacom kresle.

„Všetci to máte ešte super... Vám aspoň nečúra do kvetináča...“

PS: na obranu môjho kocúra musím uviesť, že je síce pravda, že raz použil kvetináč fikusu ako záchod, ale to bola moja chyba...

Zabudla som ho totiž v obývačke a zavrela sme dvere do kúpeľne, kde má svoju regulérnu kadibudku... Preto vyhľadal najbližšiu podobnú nádobu, v ktorej mohol hrabať. A ja som za trest strávila pekný romantický večer presádzaním fikusu...

Nudíte sa? Kúpte si ... kocúra :-)