Remeslo má zlaté dno alebo O vynaliezavej krajčírke.

Hovorí sa, že remeslo má zlaté dno. Toto tvrdenie je možno aj pravdivé, ale záleží na tom, ako pre koho...

Nikdy som nemala takú tú typicky zaraditeľnú postavu, pri pohľade na veľkostné tabuľky si často nie som istá, koľko percent ženičiek sa tam nájde...

U mňa to ešte s hornou polovicou tela ako tak ide – proporcie zodpovedajú výške 164 cm, takže ešte nejaké tie saká a blúzky na seba kúpim aj v konfekcii, ale s nohavicami som mala vždy problém.

Pri mojej "presýpaco-hodinovej" postave som nachádzala len také, ktoré:

a. by mi možno boli dobré na páse, ale dostala som ich maximálne do polky stehien

b. som síce natiahla cez boky, ale hore mi boli tak široké, že keď som použila opasok, vyzerala som ako pred liposukciou brucha – nadbytočný materiál sa nariasil a vyrobil mi úhľadnú mišelinku...

Občas sa mi síce podarilo niekde v nejakom zastrčenom butiku, ktorý nepredával až tak úplne konfekciu nájsť niečo, čo mi ako-tak pasovalo, ale išlo o naozaj zriedkavé prípady.

Keďže som už začínala mať plné zuby behania po obchodoch a nie som tak úplne fanúšik nohavíc na gumičku, rozhodla som sa pre radikálny krok: zveriť sa do rúk odborníčky, krajčírky, ktorú som našla na internete. O jej kvalitnej práci svedčili referencie niekoľkých spokojných zákazníkov.

Nacupkala som k nej do salónu a vysvetlila som jej, že chcem 2 kusy čiernych elegantných nohavíc, ktoré na mňa budú pasovať, bez vreciek, proste hladké normálne nohavice. Pani si ma zmerala a odporučila mi, kde, akú a koľko látky kúpiť. Šlo o trošku drahší materiál, pretože som chcela naozaj reprezentatívne nohavice, žiadnu handru, ale hovorím si – budeš to mať na mieru, využiješ, budú ako druhá koža, tak nebudeme šetriť...

Odfrčala som do odporučeného obchodu, kde som uskutočnila nákup materiálu. Len sa mi zdalo trošku divné, že sa ma pri platení predavačka spýtala, u koho šijem a keď som odpovedala, odporučila mi, aby som si kúsoček látky ešte pred odovzdaním predmetnej krajčírke schovala. Poprosila som ju teda o odstrihnutie tenkého prúžku, ktorý som si aj s účtenkou vložila do peňaženky, zaplatila a látku som slávnostne odovzdala na spracovanie. Skúšku sme si nedohadovali, pretože podľa pani krajčírky ide o tak niečo triviálne, že nebude potrebná. Pre hotovú parádu som sa mala zastaviť o dva týždne.

Tie prešli ako voda a ja plná očakávania vstupujem do salónu. Nahlasujem meno a pani mi za krátku chvíľu prináša balíček údajne s mojimi nohavicami, pričom chce rovno peniaze. To sa mi ale nezdá, preto hovorím, že by som si rada ešte pred zaplatením oblečenie vyskúšala. Krajčírka síce neochotne, ale predsa nohavice vyberá a ja sa nestačím diviť. Z mojej lesklej, hladkej, čiernej a hlavne drahej látky bez vzoru sa nejakým záhadným spôsobom stala drsná tmavosivá handrovina s tenkými bielymi prúžkami... A začína nepríjemná diskusia:

„Ale toto nie je moja látka. Ja som si kúpila čiernu a bol to úplne iný materiál, nie toto...“ hovorím.

„To není možný, tohle je určitě to, co jste přinesla, ono to teď může tak vypadat, protože jsem na to kreslila křídou a neprala jsem to, ale je to zaručeně váš materiál“ oponuje krajčíka.

Tu si spomínam na mladú slečnu z pokladne a vyťahujem vzorku z peňaženky... Je k nej pricvaknutá aj účtenka s názvom látky.

„TOTO je to, čo som kúpila a priniesla.“.

„To není možný, že bych se byla spletla?“ pani zrazu pod tlakom argumentov pripúšťa svoj omyl..

„No, už to tak bude... Takže mi prosím ukážte naozaj moje nohavice“. Reagujem s nádejou, že snáď naozaj ide len o omyl a z mojej látky vzniklo naozaj to, čo malo... Bohužiaľ, také jednoduché to nebude...

Aby som tu neopisovala celý dialóg, ktorý prebehol, pani sa nakoniec priznala, že z látky, ktorú som priniesla ušila nohavice niekomu inému. Nevadí, možno pôjdu prešiť. Aj táto nádej hneď zhasne – ani náhodou, sú totiž pánske. Čo ale teraz?

„Krajčírka“ sa síce pokúša mi predsa len vnútiť sivý prúžkovaný výtvor, ktorým sa ma pokúšala ohúriť hneď na začiatku, ale vo mne už začína víťaziť moja horúca východniarska krv a rozčúlená od nej žiadam vrátenie peňazí za materiál s tým, že sem už nikdy nevkročím.

Najprv sa zdráha, ale keď vidí, že neustúpim, s povzdychom a štýlom: „Tak ja teda odtrhnem od úst svojim úbohým dvanástim polosirotám, keď si takáto hyena“ mi odrátava z peňaženky sumu rovnakú, akú som dala za materiál.

Bez ospravedlnenia, bez toho, aby dala najavo, že ju to aspoň trošku mrzí...

Zatváram za sebou dvere, stále si však myslím, že šlo o nedopatrenie, neverím, že to bola schválnosť.

Znechutená smerujem domov, keď si zrazu uvedomím, že prechádzam okolo obchodu, v ktorom som kupovala látku. Hovorím si, že aspoň poďakujem mladej predavačke, ktorá mi odporučila schovať si kúsok materiálu za to, že som neprišla o peniaze. Slečna stojí pri pokladni, napodiv ma spoznáva, usmieva sa. Zoznamujem ju so svojím príbehom a ďakujem jej. Keď jej kolegyne počujú meno krajčírky, prichádzajú k nám a ja sa dozvedám prekvapivú informáciu. U tejto pani je normálnou praxou, že vymieňa látku, štandardným zákazníkom odporučí kúpiť drahší kvalitnejší materiál, z ktorého potom ušije oblečenie svojim známym a chudák „bežný“ zákazník si buď zámenu nevšimne, alebo ju nemá ako dokázať... Nie som teda prvá, koho sa pani takto pokúšala dobehnúť, ale väčšinou ľudia zoberú, čo im ušila a radšej sa nenaťahujú, som vraj jedna z mála, komu sa podarilo skasírovať peniaze späť.

Tak toto ma naozaj dorazilo. Nikdy by som nečakala, že sa niekto dokáže takto správať k zákazníkom. No čo už, nalákali ma referencie, ktoré zrejme písali „známi“ šikovnej krajčírky a skoro som na svoj omyl doplatila.

Poznámka na záver – nedávno som šla okolo spomínaného salóna, je vysťahovaný a na dverách visí ceduľka s ponukou prenájmu priestorov. Len tak zo zvedavosti som mrkla do živnostenského registra a zistila som, že pani svoju živnosť približne pred mesiacom ukončila.

Som pevne presvedčená, že za jej neúspech v podnikaní môže dovoz lacného textilu z Ázie... Alebo žeby nie ?